A je to vonku! Dôvod, prečo som si dala v písaní pauzu bol ten, že som bola tehotná. Najskôr som si myslela, že sa mi prácu s písaním podarí skombinovať, ale únava a nevoľnosti boli predsa len silnejšie. Teraz sa hlásim po dlhom čase znovu s našou, takmer trojmesačnou dcérkou za chrbtom. Celé tehotenstvo a pôrod sme pritom absolvovali v Turecku. Ako sme to zvládli? Tu je náš príbeh ako aj pár slov k tureckému zdravotníctvu.
Ako je to so zdravotným poistením?
Od roku 2003 funguje v Turecku systém univerzálnej zdravotnej starostlivosti a povinného zdravotného poistenia tzv. Genel Sağlık Sigortası. Toto poistenie kryje v plnom rozsahu bežné ošetrenia a zákroky v štátnych zdravotných zariadeniach. Tie sú ale väčšinou preplnené a na akýkoľvek termín treba čakať niekoľko dní alebo aj týždňov.
Popri štátnych zdravotných zariadeniach existuje v krajine aj veľké množstvo súkromných zdravotných zariadení. Ich hlavnou výhodou je, že vo väčšine prípadov si dokážate vybaviť termín doslova zo dňa na deň. Ak však máte len všeobecné zdravotné poistenie, všetko si budete platiť z vlastného vrecka. Len malé percento zamestnávateľov v Turecku poskytuje zamestnancom benefit vo forme súkromného zdravotného poistenia. Platiť si ho samozrejme môžete sami, no ide o pomerne vysoké sumy, ktoré si nemôže dovoliť každý. O niečo lacnejšie je súkromné pripoistenie k všeobecnému zdravotnému poisteniu, ktoré kryje vyšetrenia len vo vybraných súkromných zdravotných strediskách.
Čo to pre mňa ako cudzinku znamenalo v praxi?
V Turecku som zamestnaná resp. vydatá za tureckého občana. Z týchto titulov tu mám všeobecné zdravotné poistenie. So štátnymi zdravotnými zariadeniami mám však zmiešané skúsenosti. Nejde ani tak o to, že by neboli dobre vybavené. V rokoch 2000 a 2010 prešlo celé zdravotníctvo v Turecku kompletnou reformou, vďaka ktorej sú aj štátne zariadenia pomerne moderné.
Čo sa týka lekárov, pri tých to závisí od šťastia. Aj v štátnych aj v súkromných nemocniciach som sa stretla s lekármi, ktorí na pacienta nemali čas. Lekárov v štátnych nemocniciach je však za to súdiť ťažké, vzhľadom na obrovský nápor pacientov, ktorý musia denne zvládnuť. Nehovoriac o tom, že prípady napadnutia lekára v štátnej nemocnici nespokojným pacientom alebo príbuzným sú tiež pomerne časté.
A práve preplnenosť štátnych nemocníc je tým, na čo som si nevedela zvyknúť. Ešte teraz si pamätám, ako ma v štátnej nemocnici poslali na odber krvi a musela som si vystáť radu do miestnosti s veľkým množstvom kabínok oddelených plachtami, za ktorými zdravotné sestry brali krv. Nevedela som si predstaviť, že tam tak sedia celý deň! Na druhej strane, také bezproblémové odbery som nikde inde nezažila. Takže dobrú prax určite mali.
Rodiť v štátnej nemocnici som však určite nechcela, preto som sa rozhodla ísť cestou súkromného zdravotného pripoistenia. Na základe neho som si mohla vybrať lekára-pôrodníka v niektorej so zazmluvnených súkromných nemocníc. A tak sme aj urobili.
Cesta od lekára k lekárovi
Výber nášho prvého lekára sa riadil logikou čím bližšie, tým lepšie. V Turecku nemáme auto, takže sme si vybrali nemocnicu, ktorá je od nás asi desať minút peši. V nemocnici boli dvaja pôrodníci, muž a žena. Vybrali sme si ženu. A páčila sa nám od prvého vyšetrenia. Nasledovali pomerne bezproblémové kontroly, skríningové vyšetrenia a detailný ultrazvuk. V 24. týždni nám však povedala, že otehotnela aj ona a v čase pôrodu už bude na materskej. Museli sme si preto nájsť iného lekára.
Opäť sme to poňali prakticky a prešli sme k druhému lekárovi-mužovi v tej iste nemocnici, u ktorého sme s kontrolami pokračovali. Tu ma čakal aj glukózový toleračný test, ktorý mi nakoniec nerobili. Lekárovi som vysvetlila, že sa stravujem bezlepkovo a cukor konzumujem len zriedkavo. Počas tehotenstva mi navyše bývalo veľmi zle od žalúdka a sladké veci, vrátane ovocia, som niekoľko mesiacov nemohla ani vidieť. Lekár mi na základe toho urobil len odbery krvi nalačno a po jedle.
Čo sa týka výdavkov, všetko nám doposiaľ hradilo moje pripoistenie. V plnej výške sme platili len detailný ultrazvuk (600 TL) a NIPT testy na zistenie vývojových chromozómových porúch (3000 TL), ktoré súkromné poistenia nekryjú. Pri každom vyšetrení sme rovnako platili symbolický poplatok 15 TL.
Príprava na pôrod a stretnutie s pôrodnou dulou
Keďže som sa pôrodu bála, psychicky som sa naň začala pripravovať od samého začiatku tehotenstva. Na Instagrame som sledovala pôrodné asistentky, prečítala som niekoľko kníh (Ina May’s guide to childbirth a Hypnobirthing: Practical Ways to Make Your Birth Better vrelo odporúčam) a hlas pôrodnej duly Bridget Teyler počúvala dcérka hádam častejšie ako ten manželov. S pôrodnou dulou som sa nakoniec rozhodla rodiť aj ja.
Keď som to spomenula Evrenovi, nemal ani potuchy o tom, čo to pôrodná dula vlastne je. V Turecku je pôrod, príprava naň ako aj pomoc v šestonedelí skôr rodinnou záležitosťou. Počíta sa teda s tým, že žene pomôže jej mama resp. svokra. U nás taká možnosť nebola a celkovo som mala pocit, že profesionálna pomoc nás upokojí oveľa viac. Vyguglili sme si teda pôrodné duly v Burse, vybrali jedinú, ktorá mala webstránku (a kopec dobrých referencií) a dohodli sme si stretnutie.
Nevin, naša dula, robila okrem sprevádzania pri pôrode aj predpôrodnú prípravu vo forme krátkeho kurzu a pilates pre tehotné. Ja som Evrena bombardovala videami o pôrode celé tehotenstvo, takže teóriu sme mali ako tak zvládnutú. Dohodli sme sa preto len na sprevádzaní pri pôrode, v rámci ktorého boli aj dve návštevy v šestonedelí. V prvej bola zahrnutá pomoc pri dojčení a v druhej kúpanie bábätka. Dula nám rovnako vysvetlila, ako si pripraviť pôrodný plán a práve ten od základov zmenil všetky naše dovtedajšie očakávania.
S blížiacim pôrodom sa začali pochybnosti
Po príprave nášlo pôrodného plánu, sme sa v nemocnici začali pýtať na podrobnosti priebehu pôrodu ako aj zákroky s tým spojené. Tu boli pre mňa rozhodujúce nasledujúce veci: dula a manžel pri pôrode, voľnosť pohybu, nevykonanie rutinného nastrihnutia hrádze a bonding.
Náš lekár ako prvé nesúhlasil s prítomnosťou manžela. Tá nie je v Turecku veľmi bežná, aj kvôli nezáujmu zo strany mužov. Evrenovi účasť pri pôrode neodporúčal takmer nikto. Sám bol preto trochu nerozhodný. Kolegovia v práci mu hneď povedali, aby to nerobil, lebo to „navždy ovplyvní jeho sexuálny život“ (nad čím prevaľujem oči doteraz). A náš lekár mu oznámil, že „pôrod je natoľko traumatický, že pri ňom určite nechce byť.“ Čo tiež neznelo veľmi povzbudzujúco.
S lekárom sme sa nezhodli ani v ďalších bodoch. V nemocnici bol napríklad na priebeh pôrodov presný časový harmonogram a ak otváranie krčka maternice nepostupovalo dostatočne rýchlo, začal sa hneď odporúčať cisársky rez. Turecko má pritom rekordne vysoký počet pôrodov sekciou. V roku 2019 prebehla takto viac ako polovica všetkých zaznamenaných pôrodov! Čo je najviac zo všetkých štátov OECD.
Epiziotómia (nastrihnutie hrádze) je rovnako vykonávaná pri väčšine vaginálnych pôrodov a pri prvorodičkách je takmer rutinným zákrokom. Môj pôrodník najskôr povedal, že ju robí len v nevyhnutných prípadoch, no keď sme sa ho pýtali, ako mu to vychádza percentuálne, priznal, že asi 90%. Len na porovnanie, Svetová zdravotná organizácia odporúča 10%!
Výmena lekára pár týždňov pred pôrodom
Po získaní všetkých potrebných a nie veľmi optimistických informácií v nemocnici sme začali zvažovať čo ďalej. Všetko, čo som si dovtedy naštudovala bolo pre mňa dôkazom toho, že pôrod môže byť aj pekný a tej predstavy som sa jednoducho nechcela vzdať. Rozhodli sme sa preto porozprávať s našou dulou. Tá nám odporučila výmenu lekára a navrhla stretnutie so súkromnou lekárkou Rabiou Nizam, s ktorou pri mnohých pôrodoch spolupracovala.
Celkovo sme už boli v 37. týždni, čas sa nám teda krátil. Pred sebou sme mali dve možnosti: Lekára nevymeniť a riskovať veľmi pravdepodobnú pôrodnú traumu alebo prejsť na súkromnú kliniku, ktorú mi nekrylo zdravotné poistenie. Po stretnutí s novou lekárkou však bolo veľmi rýchlo rozhodnuté. Pôrodný plán sme ani nepotrebovali, nakoľko všetko v ňom bolo jej bežnou praxou. Na základe jej odporúčania sme si vybrali aj novú nemocnicu (pôrody priamo na vlastnej klinike nerobila) a s pokojom na duši sme čakali na príchod nášho bábätka.
Samotný pôrod: Nie všetko išlo podľa plánu a vôbec to nevadilo
Pôrod sa začal odtokom plodovej vody vo štvrtok večer 18. novembra. Doma som práve vtedy bola sama, takže som najprv všetkých obvolala a lekárka nás poslala na monitorovanie do nemocnice. NST bolo v poriadku, no kontrakcie a otváranie krčka maternice ešte nezačali. Odporučili nám preto ísť domov, kde som sa mala osprchovať a prísť znovu za dve hodiny. (Tu treba povedať, že ak by sme chceli, mohli sme v nemocnici hneď ostať, ale keďže sme to nemali ďaleko, rozhodli sme sa ísť domov.)
Po dvoch hodinách však bolo jasné, že dcérka sa ponáhľa na svet. Opäť sme prešli do nemocnice, opäť nasledovalo NST, kontrola dilatácie a možnosť zostať alebo ísť domov (otvorená som bola len na 1 cm). Tu sme sa už rozhodli zostať v nemocnici, nakoľko bolesti prichádzali v pomerne častých intervaloch. Následne mi urobili testy na Covid-19 a spolu s Evrenom, našou dulou a Evrenovou sestrou sme prešli na izbu. (S Evrenovou sestrou sme pôvodne nepočítali. V daný týždeň však bola v Burse a keďže je sama zdravotná sestra, rozhodla sa s nami zostať v nemocnici. Problém s tým nebol. Dokonca sa od nej nevyžadoval ani Covid-19 test. Ten museli absolvovať len osoby prítomné pri pôrode, ktorými boli Evren a naša dula.)
Po prechode na izbu kontrakcie pokračovali v krátkych intervaloch jedna za druhou. Ja som sa plne sústredila na dýchanie a všetko ostatné som takmer ani nevnímala. Epidurál som nechcela, silnejšie bolesti sme preto tlmili masážou, teplou sprchou a striedaním polôh. Lekárskym zásahom zvonka som sa podľa možnosti chcela vyhnúť, čo sa nám nakoniec podarilo len čiastočne. Po viac ako 15 hodinách začali totiž kontrakcie slabnúť a dcérka zostupovala do pôrodného kanála len veľmi pomaly. Súhlasili sme preto s hormónmi na zosilnenie kontrakcií a v poslednej fáze pôrodu si lekárka vypýtala súhlas na použitie pôrodnej vákuovej pumpy KIWI Omni Cup. Plne som jej dôverovala, takže súhlas som dala. S nasledujúcimi kontrakciami som cítila oveľa silnejší tlak a po pár minút spoločného úsilia bola naša malá Eda konečne vonku.
Po dlhej ceste sa však veľmi unavila, na kožu mi ju preto priložili len na chvíľku. Aj tá chvíľka však stačila na to, aby sme sa do nej obaja zamilovali. Evren, ktorý bol celý čas pri mne, v tom momente plakal z nás troch asi najviac. Jednak od šťastia, a jednak od úľavy, že to už máme celé za sebou. To, že pri pôrode bol neľutoval ani náhodou. Negatívne nás to určite nepoznačilo, práve naopak! Teraz mi stále vraví, že potom, čo videl ma ľúbi ešte viac.
S nemocnicou sme boli nadmieru spokojní
Po pôrode sme prešli na izbu, kde nás netrpezlivo čakala Evrenova sestra. Ja som mala len povrchové zranenie, ktoré vyriešilo zopár stehov. Dcérka bola rovnako v poriadku a po necelých dvoch hodinách nám ju priniesli na izbu, kde s nami aj zostala.
V nemocnici sme takto strávili ešte jednu noc, čiže dohromady jeden a pol dňa, čo je v Turecku pre pôrody bez komplikácií štandard. Nemocnica sa mi však páčila natoľko, že by som v nej pokojne ostala aj dlhšie. Zo strany personálu som cítila neuveriteľnú podporu, trpezlivosť a rešpekt, čo ma potvrdilo v tom, že sme si vybrali naozaj dobre.
Skvelé bolo aj jedlo, hlavne to po pôrode, ktoré prišlo spolu s veľkým dezertom a tradičným šerbetom pre šestonedielku (lohusa şerbeti) na oslavu nášho malého drobčeka. Nemocnica dokonca každému, kto mal záujem vyhotovila na pamiatku album s prvými fotkami bábätka.
A koľko nás to celé stálo? 7.500 TL – pre nás bezpochyby tá najlepšia investícia počas celého tehotenstva.
O sociálnom systéme v Turecku po narodení dieťaťa
Na záver ešte pridávam niekoľko informácií o tom ako to v Turecku funguje po narodení dieťaťa:
Narodenie dieťaťa sa musí nahlasovať na miestnej matrike (Nüfüs Müdürlüğu), na základe čoho je dieťaťu vydaný občianky preukaz. Ten je do 15. roku bez fotky.
Zo sociálnych dávok nám bol vyplatený „Príspevok na dojčenie“ (Emzirme yardımı) v sume 232 TL (v roku 2022 stúpol na 316 TL) a Príspevok pri narodení prvého dieťaťa v sume 300 TL.
Materská dovolenka je krátka, dokopy len 16-týždňová. Ak je zdravotný stav matky dobrý, nastupuje na ňu najneskôr 3 týždne pred termínom pôrodu, čím jej ostáva 13 týždňov po pôrode s bábätkom. Materskú dovolenku si so súhlasom zamestnávateľa možno predĺžiť o ďalších 6 mesiacov bez nároku na materské. Druhou možnosťou je využiť právo práce na polovičný úväzok v trvaní dvoch mesiacov u prvorodičiek. Otcovia pracujúci v súkromnom sektore majú po narodení dieťaťa nárok len na 5 dní platenej dovolenky.
V nasledujúcom blogu pridám ešte niekoľko zaujímavých zvykov spojených s narodením bábätka. Zaujala Vás táto téma? Ak máte nejakú otázku, smelo mi píšte do komentára.
