Medzikultúrna koučka o Turecku: Turci sú hrdí a zvedaví ľudia, ktorí majú snahu každému pomôcť

Zdroj: www_slon_pics / Pixabay

Medzikultúrna koačka Ferhan Alesi sa venuje medzikultúrnej komunikácii a pomáha svojim klientom prekonávať kultúrne rozdiely už viac ako 20 rokov. Sme nesmierne radi, že sa nám s ňou podarilo zorganizovať rozhovor, v ktorom prezradila:

  • akí sú Turci v súkromí a v biznise,
  • ktoré turecké tradície cudzincov prekvapujú,
  • čo sa v Turecku nepatrí,
  • ako sa v Turecku pracuje,
  • ako zapôsobiť na tureckých partnerov na obchodnom stretnutí,
  • vrátane skvelého tipu na to, ako s Turkami treba zjednávať.

Pustime sa teda do toho!


Turecké seriály sú na Slovensku veľmi populárne. Odrážajú podľa vás skutočný život v Turecku?

Závisí to asi od konkrétneho seriálu, takže je ťažké dať jednoznačnú odpoveď, ale jedna vec, o ktorej môžem povedať, že je zvyčajne veľmi realistická, je zobrazenie emócií, bolesti a lásky. Na druhej strane, určite sa nájdu mnohé seriály, ktoré sú pomerne ďaleko od reality. Sama nie som veľkým fanúšikom, ale keď počúvam známych, ktorí to všetko sledujú, často nachádzam veci, ktoré sú zvlášne a ktoré v normálnom živote určite nie sú bežné.

Čo by teda ľudia zo Slovenska mali vedieť o Turkoch?

Turci sú veľmi hrdý národ. Hrdí sú na svoju krajinu, vlajku ako aj na to, že sú Turci. Rovnako sú veľmi zvedaví a zaujímajú sa o to, ako žijú iní ľudia. To môže byť pozitívne ale aj negatívne. Na začiatku môže byť takýto záujem príjemný, ľudia sa vám snažia pomôcť a sú veľmi pohostinní. Pohostinnosť je veľmi dôležitou súčasťou tureckej kultúry. Extrémna zvedavosť však môže začať po čase obťažovať, napríklad ak o vás susedia budú chcú vedieť úplne všetko. To sa samozrejme nedeje všade, veľmi to závisí od oblasti Turecka, v ktorej žijete a od sociálno-ekonomických pomerov vášho okolia.

Turci rovnako veľmi intenzívne prežívajú svoje emócie. Ak sa napríklad stane niečo negatívne, povedzme že vám zomrie blízka osoba, smútok s vami prežíva celé okolie, dokonca aj kolegovia v práci. Je to niečo, čo sa až tak nevidí v západných kultúrach, kde je pohreb vnímaný skôr ako súkromná záležitosť rodiny. V Turecku je to naopak vec celej komunity. Je dokonca bežné, že sa o takomto úmrtí oficiálne informuje na pracovisku, aby mohli všetci kolegovia vyjadriť svoju sústrasť a zúčastniť sa na pohrebe.

Čo sa týka cudzincov, Turci sú k nim pomerne otvorení. V iných kultúrach ako napríklad vo Švajčiarsku môžete mať pocit, že tam nie ste vítaní, nakoľko ich kultúra je konzervatívna a oveľa individualistickejšia. Ľudia v Turecku sú však veľmi priateľskí a majú skutočnú snahu každému pomôcť.

Mám s Turkami rovnakú skúsenosť a vďaka ich otvorenosti mi nikdy nerobilo problém nadviazať s nimi priateľstvá. Keď som však robila rozhovory s inými zahraničnými študentmi počas svojho magisterského štúdia prekvapilo ma, že mnohí z nich síce uznali, že Turci sú priateľskí, ale zároveň si od nich tak trochu držali odstup, kvôli ich zvedavosti a otázkam ohľadom ich krajiny a náboženstve. Viete vysvetliť, čím môže byť spôsobený takýto konflikt?

Myslím, že v tomto prípade sa treba pozrieť na skupinu ľudí, o ktorej sa tu hovorí. Keď hovoríme o tureckých študentoch, ide často o mladých ľudí, ktorí nemajú veľa skúseností a mnohí pravdepodobne nikdy neboli nikde mimo Turecka, preto niektoré ich otázky mohli pôsobiť ignorantsky. Avšak, verím tomu, že boli položené skutočne len s čírej zvedavosti a nie preto, aby niekomu ublížili alebo urazili niekoho krajinu. Hľadala by som za tým skôr nevedomosť ako zlý úmysel.

Ja naopak pracujem s Turkami, ktorí sú zcestovaní, mnohí pracujú na vysokých pozíciách a majú pomerne veľa skúseností. Cudzinci, ktorí sa v Turecku stretnú s touto skupinou majú preto oveľa lepšie skúsenosti ako napríklad zahraniční študenti na tureckých univerzitách.

Dôležitá je tu aj motivácia každej osoby. Študenti, ktorí prichádzajú do Turecka len na krátky čas, nemusia mať motiváciu investovať čas do budovania vzťahov s miestnymi ľuďmi. Naopak, podľa mojej skúsenosti, prístup ľudí z biznisu je iný. Mnohí z nich veľa cestujú a vedia, že aj keď raz z Turecka odídete, vašu krajinu možno raz navštívia, či už pracovne alebo súkromne a všade je dobré poznať niekoho domáceho.

Tieto skupiny sú teda veľmi odlišné a preto aj skúsenosti cudzincov s nimi nemôžu byť rovnaké.

Majú podľa vás cudzinci prichádzajúci do Turecka tie správne očakávania? Aké sú najčastejšie zdroje ich kultúrneho šoku?

Prvá vec, ktorá ma hneď napadne, a ktorú som počas svojej 20-ročnej praxe počula asi najviac od expatriotov žijúcich v Istanbule je šialená premávka. Týka sa to hlavne cudzincov, ktorí prichádzajú zo západných kultúr, v ktorých sa dáva dôraz na dodržiavanie pravidiel. Práve im veľmi vadia neustále zápchy a to, že Turci pravidlá na cestách často nedodržiavajú.

Ďalšou vecou je, že mnohí cudzinci majú určité predsudky o moslimských krajinách. Veľmi to samozrejme závisí aj od ich predchádzajúcich skúseností ako aj od mesta, ktoré v Turecku navštívia. Kým Istanbul a Izmir majú moderný, takmer európsky charakter, Bursa je naopak jedno z najkonzervatívnejších miest v Turecku. V Burse zažívam kultúrny šok aj ja ako Turkyňa (smiech). Ak však cudzinci očakávajú, že v Turecku sú všetky ženy zahalené a každý sa v čase modlitby ponáhľa do mešity, v Istanbule, Izmire alebo Ankare uvidia úplne iný obraz Turecka. Predovšetkým muži zo zahraničia sú potom často prekvapení, aké krásne sú turecké ženy a ako dobre sa o seba starajú.

Pre mnohých cudzincov je šokujúce aj to, ako veľmi Turci fajčia. V Taliansku sa dokonca hovorí “fajčí ako Turek“, čo má v sebe veľký kus pravdy. Naopak k tým pozitívnym šokom by som pridala to, že mnohých cudzincov na začiatku prekvapuje, akí nápomocní a priateľskí Turci sú.

A čo jazyková bariéra?

Určite, ďakujem za pripomenutie. Jazyková bariéra je bezpochyby ďalším zdrojom kultúrneho šoku. Hlavne preto, že keď cudzinci vidia moderné mesto ako je napríklad Istanbul, očakávajú, že miestni ľudia budú ovládať cudzie jazyky. To však bohužiaľ ešte stále nie je realita. Na ulici stretnete veľa ľudí, ktorí nevedia po anglicky, alebo sa hanbia po anglicky hovoriť. Stále sa vám budú snažiť pomôcť, ale treba počítať s tým, že nebudú vedieť s vami plynule komunikovať. Takže áno, jazyková bariéra je veľký problém. Ale ja dúfam, že sa to časom zmení. Turecko má veľký podiel mladej populácie a mladí ľudia si uvedomujú dôležitosť cudzích jazykov. Môj odhad je, že za takých desať rokov bude situácia už úplne iná.

Aj ja niekedy uvažujem, ktoré veci boli pre mňa zdrojom kultúrneho šoku a vždy ma napadnú dve situácie, v ktorých sme s manželom jedli rozdelení do dvoch skupín a to na skupinu mužov a skupinu žien s deťmi. Raz to bolo na jednej dedinskej oslave a neskôr na manželovej rodinnej oslave. To však asi nie je úplne bežné, však?

Presne tak. Ide o veľmi starú tradíciu, ktorá na mnohých miestach už neexistuje. Dá sa s ňou však stretnúť v rodinách, ktoré sú veľmi konzervatívne. No vo väčšine prípadov budú rodiny sedieť vždy spoločne. Treba však pripomenúť, že v Turecku sú veľké kultúrne rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. Napríklad oblasť Čierneho mora je kultúrne veľmi špecifická. Táto tradícia môže byť teda stále živá v malých dedinách v niektorých regiónoch, ale vo veľkých mestách je dnes už úplne nepredstaviteľná.

Sú nejaké iné turecké tradície, o ktorých toho ľudia v zahraničí veľa nevedia?

Prvá vec, ktorá ma napadá je oslava obriezky u chlapcov. Tá je v Turecku veľmi dôležitá, lebo synovia sa považujú za pokračovateľov rodinného mena. Chlapci sú preto vnímaní inak ako dievčatá a to predovšetkým vo veľmi tradičných rodinách. Tento zvyk pritom nie je čisto náboženským zvykom, chlapčenská obriezka je v Turecku všeobecne uznávanou praxou. Pri príležitosti obriezky sa usporadúva veľká oslava, ktorá tradične začína sprievodom, v ktorom je chlapec, ktorý bude obrezaný, promenádovaný v aute s otvorenou strechou, oblečený v špeciálnom oblečení ako malý princ. Celému okoliu sa tým dáva na známosť, že sa stáva mužom. Pre rodiny ide o pomerne veľkú udalosť.

Uzatvorenie manželstva rovnako sprevádza veľa zvykov. Tieto sa v jednotlivých regiónoch líšia, ale všade k nim patrí veľa nákupov a veľmi dôležité  je darovanie zlata. To je ďalšia vec, ktorá nie je až taká známa.

Tu môžem spomenúť jednu vlastnú skúsenosť: Keď som začala v Turecku pracovať, krátko po nástupe do novej práce ma kolegyňa pozvala na oslavu obriezky svojho syna, čo sa mi zdalo veľmi zvláštne, lebo ma vlastne takmer vôbec nepoznala.

V Turecku je to úplne normálne. Udalosti ako pohreby, svadby ako aj oslava chlapčenskej obriezky sú spoločenské udalosti. Nejde tu o žiadny výber hostí, ak ste napríklad kolegovia v práci budete automaticky pozvaní.

Od zvykov prejdime ku kultúrnym prešľapom. Sú veci alebo gestá, ktoré môžu byť Turkom nepríjemné alebo by ich mohli uraziť? Viem, že napríklad smrkanie na verejnosti a hlavne pri jedle sa považuje za veľmi neslušné. Je to tak?

Presne tak, hlasné smrkanie nosa na verejnosti a pri stole je určite niečo, čomu sa treba vyvarovať. Ďalšia vec, ktorá sa považuje za neslušnú je ukázanie spodnej časti chodidla a to predovšetkým v prítomnosti starších, ktorým sa v tureckej kultúre preukazuje veľký rešpekt. V praxi to teda znamená, že by ste nemali sedieť s nohami hore. Navyše v konzervatívnejších oblastiach, ak sedíte alebo ležíte niekde veľmi pohodlne a staršia osoba vojde do miestnosti, patrí sa hneď postaviť. Prejavom úcty voči starším je aj pobozkanie ich ruky a ak toto gesto naozaj očakávajú, nepobozkaním ruky ich môžete uraziť.

Vítané nie sú ani niektoré otázky a komentáre, hlavne o náboženských zvykoch ako je napríklad pôst počas mesiaca Ramadán, alebo obetovanie ovce počas sviatku obety. Hovoriť negatívne o Turecku alebo o Atatürkovi, ktorý je pre Turkov veľmi významnou osobnosťou, môže rovnako pôsobiť nezdvorilo. Takémuto správaniu sa treba radšej vyhnúť.

Zabránenie kultúrnemu faux-pas by sme teda mali vybavené. Na čo by sa však mal pripraviť niekto, kto sa chystá v Turecku aj pracovať? Ako by ste porovnali pracovné prostredie v Turecku s inými kultúrami?

Jeden z hlavných rozdielov je, že v Turecku neexistuje jasná hranica medzi pracovným a súkromným životom. V mnohých západných kultúrach vaši kolegovia z práce nie sú zároveň aj ľudia, s ktorými trávite svoj voľný čas. V Turecku je to naopak normálne a niekedy na stretnutia s kolegami môžete priviesť aj svojho partnera.

Čo sa týka štýlu riadenia, v klasických rodinných firmách prevláda spôsob riadenia zvrchu. Šéfovia teda prijmú všetky potrebné rozhodnutia a ľudia na nižších stupňoch ich len realizujú. Toto však nie je realita vo veľkých nadnárodných spoločnostiach, ktoré nájdeme napríklad v Istanbule, Izmire alebo Ankare.

Ja osobne pracujem v menšej rodinnej firme v Burse a musím sa priznať, že niekedy ma hnevá, že veci sa dostatočne neplánujú a všetko ide veľmi pomaly. Možno to očakávať všade?

Určite nie. Veľmi to závisí od charakteru spoločnosti. V malých rodinných firmách, kde všetci nemajú autoritu prijímať rozhodnutia sa veci môžu hýbať pomaly, ale vo veľkých firmách je to skôr naopak. Na základe mojej praxe s medzinárodnými firmami v Istanbule, veľa manažérov prichádzajúcich zo západu, je často prekvapených, ako rýchlo sa tu všetko deje. Jedným z dôvodov je aj to, že Turci sú veľmi akčne orientovaní, bez potreby všetko plánovať. V iných kultúrach, ako napríklad v nemeckej je naopak prioritou plánovanie. My v Turecku uprednostňujeme konanie a ak sa objavia nejaké problémy, zvykneme ich riešiť za chodu.

Aké tipy by ste dali niekomu, kto sa chystá na stretnutie so svojimi tureckými biznis partnermi?

Ak niekto prichádza na obchodné stretnutie do Turecka, určite by som odporučila priniesť zo sebou niečo malé, napríklad niečo sladké, čo by sa dalo všetkým ponúknuť. To je niečo, čo robia aj Turci, takže je to celkom dobrá stratégia. Ďalej odporúčam nezačať hneď hovoriť o biznise. Krátky small talk je veľmi dôležitý, nakoľko je súčasťou tureckej pohostinnosti. Preskočenie small talku pôsobí veľmi nezdvorilo a na vašich tureckých partnerov tým určite neurobíte veľmi dobrý dojem. 

Ako to funguje s oslovovaním? Viem, že Turci uprednostňujú používanie krstného mena, čo mne, ako Slovenke zvyknutej oslovovať neznámych ľudí priezviskom príde pomerne neformálne.

Nie je to celkom tak, Turci sú naopak veľmi formálni. Používajú síce pri oslovovaní krstné meno, ale pridávajú zaň slovo hanım (pani/slečna) alebo bey (pán), čo je veľmi formálny spôsob oslovovania. Ak niekoho, koho až tak dobre nepoznáte oslovíte len krstným menom bez pridania slova hanım alebo bey, môže to na nich pôsobiť veľmi iritujúco.

Ako je to s podávaním rúk? Teraz počas pandémie to síce nemusíme veľmi riešiť, ale pred pandémiou som s tým mala vždy problém, nakoľko nie všetci ľudia, s ktorými som sa stretla prijali podanie ruky.

Podávanie rúk je v Turecku bežné, ale je pravda, že v konzervatívnejších mestách ako je napríklad Bursa môžu byť pravidlá iné a niektorí ľudia si nemusia chcieť podať ruku s neznámymi mužmi a ženami. Ale určite to nie je niečo, čo platí všade.

Sú Turci dochvíľni? Keď som v Burse študovala, všimla som si, že na univerzite sa len máločo začínalo presne na čas. Je to tak aj v biznise?

Určite nie, napríklad ľudia v Istanbule sú veľmi dochvíľni a dávajú veľký doraz na termíny a uzávierky a to aj napriek tomu, že Istanbul je obrovské mesto, kde môžete ľahko meškať kvôli doprave. Na druhej strane, závisí to aj od sektoru a regiónu v ktorom fungujete. V Izmire, kde sú ľudia viac bezstarostní, je normálne meškať na stretnutie 10 minút.

Turci sú známi aj tým, že sú dobrí v zjednávaní. Vedeli by ste dať zopár tipov na to ako s Turkami treba zjednávať?

Turci ma asi za toto nebudú mať veľmi radi (smiech), ale najlepšie urobíte, ak necháte vždy druhú stranu určiť pravidlá, inými slovami, nechajte prvú ponuku na vášho tureckého partnera. Napríklad ak niečo stojí 100 TL, neunáhlite sa a nepýtajte sa hneď, či to môžete mať za 95 TL. V takomto prípade druhá strana pravdepodobne prijme vašu ponuku a vy nezistíte, či bola možnosť získať ešte lepšiu cenu. Skúste si preto na prvú ponuku počkať a ak bude napríklad 95 TL, môžete stále povedať, že je to pre vás veľa. A ktovie, možno to zjednáte na 80 TL (smiech).

Na druhej strane, určite nechoďte s cenou príliš nízko. Pamätám si, že v niektorých sprievodcoch Tureckom som videla, že na miestach ako je Veľký Bazaar odporúčali ponúknuť predajcom za tovar polovičnú cenu. To je určite nesprávne a veľmi nezdvorilé. Ak by ste dali niekomu takúto ponuku, daná osoba sa vám pravdepodobne otočí chrbtom a vôbec sa s vami nebude baviť. Je to totiž znak toho, že jeho tovaru nepripisujete zaslúženú hodnotu.

V niektorých krajinách existuje tendencia navyšovat ceny pre turistov? Je taká situácia aj v Turecku?

Nemôžem povedať, že v Turecku sa to vôbec nedeje, ale veľmi to závisí od danej osoby, nedá sa to zovšeobecňovať. V každom prípade platí, že tak ako v iných krajinách, tak aj v Turecku by turisti mali byť opatrní a všímaví. Čo sa týka napríklad cien, vždy si treba urobiť menší prieskum a spýtať sa na cenu viacerých osôb, tak si potom ceny ľahko porovnáte a podľa toho môžete aj zjednávať. 

Posledná otázka na záver. Čo máte na Turecku a na tureckej kultúre najradšej vy?

To čo mám skutočne rada na tureckej kultúre je jej kultúrna bohatosť a diverzita. Turecko má rovnako veľmi bohatú históriu a množstvo prírodných krás ako sú hory a moria. Takže v zime môžete ísť lyžovať a v lete si môžete vychutnať dovolenku pri mori. Každý si tu nájde to svoje. Turecko má aj skvelú kuchyňu a v neposlednom rade, ľudia sú tu veľmi srdeční a dokážu pomôcť bez toho, aby za to niečo očakávali. A to je podľa mňa niečo krásne, lebo sa to nedá nájsť všade.

Ferhan Alesi sa narodila v Istanbule. Medzikultúrnu komunikáciu vyštudovala na univerzite v Spojených štátoch amerických a dlhé roky pôsobila v zahraničí, vrátane viacerých štátov Európy a viacerých krajín Blízkeho a Ďalekého východu. Do dnešného dňa spolupracovala s vedúcimi pracovníkmi s viac ako 89 kultúr. Venuje sa poskytovaniu školení, tréningov a medzikultúrneho poradenstva zahraničným klientom ako aj tureckým klientom, ktorí sa chystajú vycestovať do zahraničia. S nárastom medzikultúrnych manželstiev v Turecku medzi svoje služby zaradila aj medzikultúrne partnerské poradenstvo. Svoje tipy a rady zdiela aj na svojom Instagrame a Facebooku.

Pridaj komentár