Blog

Pod Tureckom si nejeden z nás predstaví slnko a more. Čiernomorský región na severovýchode Turecka, ktorý sa turizmu otvára len pomaly, však ponúka úplne iný obraz krajiny.

Keď som pred pár rokmi navštívila centrum regiónu – Rize, čajové polia na strmých svahoch, záplava zelene a kopce s roztrúsenou výstavbou mi vyrazili dych. Mojím sprievodcom bol Volkan, učiteľ anglického jazyka, s ktorým som sa zoznámila cez Couchsurfing. 

Môj krátky pobyt v Rize bol jedným z tých, na ktoré sa nezabúda. Inakosť tohto regiónu však robí písanie o ňom skutočnou výzvou. Do akej miery mi ohúrenie horskou scenériou umožnilo vidieť realitu miestneho života? Táto dilema ma priviedla k zisteniu, že moje vlastné rozprávanie by nikdy nebolo úplné. Rozhodla som sa preto dať slovo hlasu Volkana.

Volkan mi porozprával o svojom detstve, o zvykoch a tradíciách v čiernomorskom regióne, o tom, prečo sa stal učiteľom ako aj o tom, čo ho v živote najviac teší. Zároveň pridal tipy na miesta, ktoré sa v okolí Rize oplatí navštíviť a prezradil, s akými predsudkami voči Turkom a Turecku sa v živote stretol.

Prečítajte si jeho rozprávanie o tom, aký je život v provincii tureckého čaju.

Vľavo: Výhľad na Rize z mestskej pevnosti. Vpravo: Volkan.

Volkan

Narodil som sa v Istanbule vo februári 1988, no krátko na to sa moji rodičia vrátili späť do svojho rodného Rize.

Vyrastal som v malej horskej dedinke Selamet v okrese Güneysu, kde aj momentálne žijem. Okres sa pred poturečtením zemepisných názvov v období republiky nazýval Potomya a pokrýval oveľa väčšiu oblasť, ktorej sa hovorilo aj Kamboz. Oba názvy pochádzajú zo starej gréčtiny a znamenajú breh rieky alebo breh tečúcej vody. Výstižne teda opisujú geografickú polohu provincie Rize, ktorá sa nachádza na hornatom pobreží Čierneho mora.

Je to práve hornatosť regiónu, ktorá robí z miestneho života boj. Nenájdete tu takmer žiadnu rovinu. Pre ľudí žijúcich v dedinách v okolí Rize výhľad ako z pohľadnice veľa neznamená. Hlavným zdrojom príjmu je tu pestovanie čaju. Zber čaju sa koná 3 až 4 krát do roka a všetko sa tu prispôsobuje tejto aktivite. Ďalšia vec, ktorá mi pri rozprávaní o Rize napadá je dážď. Rize je najvlhším regiónom Turecka. Ľudia sú tu na dážď zvyknutí natoľko, že aj zber čaju sa často robí v daždi.

Vľavo: Zber čaju. Vpravo: Čajové polia na strmých svahoch.

Jednou z tradícií je tu chytanie jastrabov.

Jastrab a čajovník sú hlavnými symbolmi mesta. Sochy jastrabov nájdete aj pri vstupe do Rize a v niektorých jeho mestských štvrtiach. Moja rodina pokračuje v tradícii chytania jastrabov už najmenej 3 generácie. Ide o aktivitu, ktorá si vyžaduje veľa trpezlivosti. V letných mesiacoch počas migrácie sa chytajú malé vtáky, ktoré slúžia ako návnada pre jastraby. Návnada sa potom uviaže na lanko vedľa siete a v kamuflovanom mieste sa čaká na príchod jastraba (pozri obrázok dole). Takto chytené jastraby sa po určitú dobu kŕmia a domestifikujú a neskôr sa používajú na lov prepelíc. V minulosti bol lov prepelíc jastrabmi dôležitým zdrojom potravy. Dnes ide skôr o záľubu a chytené jastraby sa po určitom čase púšťajú späť do prírody. 

Dôležitou súčasťou miestneho života je aj pasenie zvierat na horských lúkach (yaylacılık). Miesta nazývané yayla sú plošiny vysoko v horách. Zvieratá sa na ne vyháňajú predovšetkým v letných mesiacoch a v zime, kvôli snehu a chladu, sa zháňajú naspäť do dolín. Na začiatku  a na konci obdobia pastvy sa organizujú slávnosti, ktorých sa môže zúčastniť každý. Tento spôsob života je dnes pomaly na ústupe a horské plošiny začínajú slúžiť viac turizmu. Ľudia na horských lúkach stavajú penzióny a hotely a ponúkajú ich turistom, ktorí sem prichádzajú obdivovať krásy miestnej prírody.

Akí sú miestni ľudia?

Ľudia z čiernomorského regiónu sú veľmi priateľskí, svoje emócie však prežívajú veľmi intenzívne, preto sa o nich hovorí, že sa vedia ľahko nahnevať. Sú to však predovšetkým ľudia, ktorí majú radi smiech a zábavu. Kvôli inému životnému štýlu a spôsobu myslenia ich niektorí považujú za bláznov. Príkladom sú komentáre ľudí o miestnej výstavbe domov. Domy postavené na strmých svahoch sa niekomu môžu zdať ako bláznovstvo, hornatosť regiónu nám však často nedáva inú možnosť.

Vľavo: Sieť na jastraby spolu s návnadou. Vpravo: Chytený jastrab.

Aj moja rodina žije v horách už celé generácie. Pochádzam z pomerne veľkej rodiny. Mám štyroch súrodencov, dve sestry a dvoch bratov. Ja som najmladší a medzi mňou a mojou mladšou sestrou je vekový rozdiel až 15 rokov.

Môj otec počas svojho života pracoval v rôznych zamestnaniach, no môžem povedať, že asi najviac sa venoval šoférovaniu. Pracoval ako šofér mikrobusu, nákladného auta aj autobusu. V čase, keď som sa narodil, jazdil v Istanbule vlastnou linkou mikrobusu. Preto som sa tam narodil.

Otec začal pracovať ako šofér ešte predtým, ako dokončil základnú školu. V tom čase to bolo povolanie, ktoré nerobil každý, takže bolo pomerne uznávané a výnosné. Dokonca v čase, keď v našej dedine ešte neboli príjazdové cesty, pracoval ako prepravca nákladu koňmi. Zomrel keď mal 62 rokoch na infarkt.

Moja mama pracovala celý život v domácnosti, ale vzhľadom na miestne pomery to nie je celkom pravda. V oblasti pobrežia Čierneho mora poľnohospodárske činnosti, chov zvierat a domáce práce kedysi vykonávali predovšetkým ženy, zatiaľ čo muži boli zamestnaní. Vzhľadom na to, že muži niekedy ostali bez práce, vedeli si nájsť čas aj na koníčky, prípadne cestovali. Ženy naopak trávili väčšinu svojho života na čajových poliach, či pri iných poľnohospodárskych prácach. Takto vyzeral aj život mojej mami: výchova detí, zber čaju, starostlivosť o kravy a žiadny voľný čas. 

Vľavo: Dom, v ktorom Volkan vyrastal, postavný z kamena a dreva ako väčšina starých domov v regióne. Vpravo: Časť Volkanovej rodiny.

Aké som mal detstvo?

Väčšinu detstva som strávil u nás na dedine. Medzi našimi susedmi bolo veľa detí v mojom veku. Spolu sme si vždy vedeli nájsť nejakú zábavku. V lete sme chodili niekoľkokrát denne dolu k rieke, kde sme sa kúpali alebo lovili ryby. Pamätám si, že veľakrát sa stalo, že sme sa vrátili späť do dediny, len aby sa k nám pripojil niekto ďaľší zo susedstva a spoločne sme išli opäť dolu k rieke. 

Dôležitou súčasťou nášho detstva bolo aj chytanie jastrabov. Ako deti sme boli vďační, keď nám dospelí požičali vybavenie na chytanie, alebo keď nám dovolili vziať si iné dravé vtáky, ktoré sa im chytili do siete. Tie sme potom nejaký čas kŕmili a po čase vypustili na slobodu.

Boli sme aj zanietení futbalisti, no vzhľadom na hornatý terén sme nemali poriadne ihrisko. Záhrada starej dedinskej školy či budovy na odkupovanie čaju boli naším ihriskom. Naše futbalové zápasy, ktoré sme hrali medzi sídliskami vzbudzovali záujem a vzrušenie dokonca aj medzi dospelými.

Výstup na náhornú plošinu nazývanú Yukarı Kavrun Yaylası.

Ako deti sme sa vždy tešili na sviatky a na prázdniny.

Ako moslimovia oslavujeme dva veľké sviatky ročne. Jedným z nich je sviatok ramadánu, ktorý sa slávi na konci mesiaca, v ktorom sa od úsvitu do súmraku drží celodenný pôst. Druhým sviatkom je Eid al-Adha alebo Sviatok obety, ktorý sa oslavuje súčasne s koncom obdobia hadždžu (púte do Mekky).

Hlavným účelom oboch sviatkoch je návšteva rodiny a blízkych. Ráno, hneď na úsvite, chodia muži do mešity na rannú modlitbu. Po spoločnej modlitbe nasleduje kázeň,  po ktorej sa pokračuje v oslavách. Je dobrým zvykom podať si ruku, prípadne sa objať s rodinou a so známymi a popriať si pekné sviatky. Muži pred mešitami často vytvárajú malé skupinky, v ktorých si želajú všetko dobré. Zámerom je zabudnúť na všetky nezhody, ktoré sa medzi nimi počas roka vyskytli.

Po odchode z mešity sa chodí zavinšovať tým, ktorí na modlitbu nevládali prísť ako aj ženám, ktoré do mešity nechodia. Veľkým prejavom úcty k starším je pobozkanie ruky a jej následné opretie o čelo, ale ja tak zdravím len moju mamu. Po vinšovaní si spoločne sadáme k raňajkám. Na sviatok obety zase zabíjame kravu, na ktorú sa skladáme spoločne s našimi susedmi. Časť mäsa vždy rozdáme ľuďom v núdzi a so všetkými v okolí poriadame veľkú mäsovú hostinu. 

Ako si spomínam na moje študentské časy?

Chodil som na základnú školu, na ktorej žiaci nemali veľmi dobré výsledky. Aj napriek tomu sa mi podarilo dostať na elitnú strednú školu, ktorá prijímala študentov na základe skúšky.

Pamätám sa, že na základnej škole som bol najslabší z angličtiny. Bolo to kvôli môjmu nezáujmu ale aj preto, že sme na škole nemali poriadneho angličtinára. Naopak, na mojej strednej škole sa na angličtinu kládol veľký dôraz a všetci museli absolvovať prípravný ročník anglického jazyka. 

Ako študenta ma asi najviac ovplyvnila moja angličtinárka na strednej škole. Po prvom polroku som mal veľmi zlé známky a ona si ma zavolala a spýtala sa ma, či sa niekedy doma učím angličtinu. So zahanbením som priznal, že sa neučím. Ako keby toho nebolo dosť na druhý deň som namiesto školy vyrazil so spolužiakmi do mesta sledovať futbalový zápas. K mojej hanbe z neúspechu sa teda pridal aj môj útek z hodiny a ja som vedel, že to budem musieť nejako kompenzovať. Večer som si zopakoval všetky témy, ktoré sme dovtedy prebrali a naučil som sa slovíčka z textov, o ktorých som si myslel, že ich budeme preberať na nasledujúcej hodine.

Nasledujúci deň ma trápili výčitky svedomia natoľko, že som sa mojej angličtinárke vyhýbal pohľadom. Asi v strede hodiny ma vyvolala, aby som vysvetlil niekoľko slov. Všetko to boli slová, ktoré som sa večer naučil, takže som hneď vedel odpovedať. Spýtala sa ma ešte zopár otázok z poslednej témy, na ktoré som tiež odpovedal správne. Pochválila ma a mňa prekvapilo, že to bolo také ľahké. Nakoniec som zo skúšky z angličtiny dostal najviac bodov z triedy a najlepší som bol aj na prijímacej skúške na vysokú školu.

Študoval som učiteľstvo na Trakya Univerzite v Edirne.

Edirne je mesto, ktoré je v porovnaní s Rize takmer na úplne opačnom konci Turecka. Rovnaký odbor som mohol študovať na viacerých univerzitách bližšie k domu, ale počas príprav na prijímacie skúšky som zostal znechutený zo všetkých poľnohospodárskych prác spojených so zberom čaju, pri ktorých som musel pomáhať. Pozrel som sa na mapu a povedal som si, že nech to bude kdekoľvek, na univerzitu pôjdem čo možno najďalej od Rize a tak som aj urobil.

Pri pohľade na moje fotografie z univerzity sa rád strácam v spomienkach. Ak by som z nich mal vybrať len jednu, bol by to výlet do Bulharska v 3. ročníku so študentmi z rôznych fakúlt, s ktorými som sa spoznal na predmete Služba spoločnosti. V spolupráci so športovým klubom v prírode a s podporou Európskej únie sme pripravili mládežnícky projekt s názvom Na bicykli proti predsudkom.

Edirne bolo pred prvou svetovou vojnou okupované Bulharmi a historické udalosti tohto obdobia naštrbili vzťahy medzi Turkami a Bulharmi. Na prekonanie vzájomných predsudkov 16 mladých ľudí (8 z Bulharska a 8 z Turecka) vyrazilo v rámci nášho projektu z bulharského mesta Kardžali na bicykloch smerom do Edirne. Navštívili sme dediny s Turkami žijúcimi v Bulharsku, prešli sme pohorie Rodopy a stanujúc pozdĺž rieky Arda sme dorazili až do Turecka.

Po ceste sme hrali hry a po 7-8 hodinách jazdy na bicykli v letnej horúčave sme sa ochladzovali na priehradách rieky Arda. Pamätám si, že som všetkých poriadne vystrašil, keď som sa rozhodol preplávať viac ako 2-kilometrovú vzdialenosť naprieč jednou priehradou. Niekoľko bulharských dedín sme navštívili aj na tureckej strane a projekt sme ukončili výstavou fotografií z nášho výletu, na ktorej sa zúčastnil aj bulharský konzul.

Prečo som sa stal učiteľom?

Nemám na to žiadnu idealistickú odpoveď. Pre mňa ako chlapca z chudobnej farmárskej rodiny bolo učiteľstvo ľahkým a bezrizikovým spôsobom prechodu od manuálnej k administratívnej práci. Keď som si k tomu pridal svoj talent na angličtinu, učiteľstvo anglického jazyka bolo pre mňa jasnou voľbou.

Keď som však skončil univerzitu, uvedomil som si, že cesta, ktorú som si vybral, predsa len nebude taká ľahká. Učitelia sú v Turecku štátnymi úradníkmi a ak chcú nastúpiť do štátnej školy musia najprv absolvovať výberovú skúšku. Túto skúšku každý rok absolvuje 10-násobne viac uchádzačov ako je voľných pracovných miest. Pri prvých pokusoch sa mi nepodarilo uspieť, lebo na získanie bodov boli v tom čase potrebné všetky možné znalosti okrem angličtiny. Začal som teda pracovať ako prekladateľ pre medzinárodnú ťažobnú spoločnosť. Ocitol som sa v úplne novom prostredí a od učiteľstva som upustil.

Z práce som dal výpoveď pred nástupom na povinnú vojenskú službu, počas ktorej som pracoval ako záložný dôstojník v jednotke NATO v Istanbule. Môj veliteľ, ktorý bol povolaním tiež učiteľ angličtiny, mi poradil, aby som skúšku absolvoval znova, že tým nič nestratím. Štruktúra skúšky sa za ten čas zmenila a popri všeobecnej skúške bolo potrebné absolvovať aj skúšku z vlastného oboru. Na skúške som tentoraz uspel. Osud ma teda priviedol späť k učeniu a ja som sa veľmi nevzpieral. 

Ako v Turecku funguje školstvo?

Od predškolskej prípravy až do konca vysokoškolského štúdia je vzdelávanie vo veľkej miere poskytované štátom bezplatne. Kvalita škôl sa však líši a rodičia, ktorí nechcú riskovať úspech svojich detí využívajú čoraz viac súkromné ​​školy. Po 8 rokoch základnej školskej dochádzky žiaci pokračujú na stredných školách. Skutočne kvalitné stredné školy, ktoré dosahujú vynikajúce výsledky, však dokážu akomodovať len asi 10% týchto študentov.

S výnimkou niektorých typov stredných škôl s prípravnými triedami, stredoškolské vzdelanie trvá 4 roky. Študenti, ktorí chcú pokračovať v štúdiu, musia následne absolvovať skúšku organizovanú štátom, obsahujúcu otázky z celého stredoškolského učiva. Na základe dosiahnutého počtu bodov sú potom prijímaní na vybrané univerzity a vysokoškolské programy.

Celková kapacita univerzít sa v porovnaní s obdobím spred 10 rokov takmer zdvojnásobila. Na vysokej škole dnes preto môže študovať takmer každý. Na druhej strane medzi univerzitnými odbormi a pracovným trhom neexistuje žiadne systematické prepojenie. Máme tu preto mladú generáciu, ktorá končí univerzitu no nevie, ako svoje vzdelanie využiť v praxi.

Aké je to byť učiteľom angličtiny?

Ja teraz pracujem na dvoch vzdelávacích inštitúciách. Prvou z nich je Prírodovedecká stredná škola, kde sú prijímaní študenti so zameraním na technické predmety a druhou je Centrum vedy a umenia, ktoré navštevujú talentovaní žiaci ako doplnok k svojmu formálnemu vzdelávaniu. V oboch inštitúciách sa teda venujem vysoko nadpriemerným žiakom.

Väčšina mojich študentov na prírodovedeckej škole sa pripravuje na vstupnú skúšku na univerzitu, ktorá ich čaká po ukončení štúdia. Cieľom väčšiny je dostať sa na medicínu, zubné lekárstvo, farmáciu alebo rôzne odbory inžinierstva. Všetci vedia, že na vstupnej skúške nebudú mať otázky z angličtinu a tak mnohí z nich vnímajú anglický jazyk ako prácu navyše. V Centre vedy a umenia máme naopak žiakov od 2. ročníka základnej školy až po posledný ročník strednej školy. Ja mám rád predovšetkým hodiny so staršími žiakmi, pretože sú to študenti, u ktorých vidím skutočný záujem o angličtinu.

Popis práce učiteľa a prestíž tohto povolania sa však od mojich študentských čias veľmi zmenili. Učiteľ už nie je len niekto, kto žiakom poskytuje informácie na základe stanoveného učebného plánu, naopak, očakáva sa, že bude so žiakmi pripravovať spoločné projekty a rôzne iné aktivity. Z ekonomického a prestížneho hľadiska však dochádza skôr k negatívnym zmenám. Nespokojnosť medzi učiteľmi navyše zhoršila pandémia a podmienky, ktorým teraz učitelia čelia. Ja som niekde v strede, nesťažujem sa, ale rovnako nie som ani veľmi nadšený.

Čo ma v živote baví?

Teší ma cestovanie a spoznávanie nových miest a ľudí. Už od čias vysokej školy som vždy hľadal príležitosti pre tieto aktivity. Nakoľko môj študentský rozpočet bol veľmi obmedzený robieval som sprievodcu zahraničným skupinám a zúčastňoval som sa mládežníckych projektov ako dobrovoľník. Vďaka tomu som mal možnosť stretnúť veľa zaujímavých ľudí z rôznych kultúr a vidieť miesta, na ktoré by som sa inak nedostal.

V hľadaní možností ako spoznávať svet pokračujem stále. Projekt Erasmus+, vďaka ktorému som so svojimi študentmi navštívil 5 európskych krajín, bol tým najlepším, čo som v posledných rokoch urobil. Rád aj hosťujem a sprevádzam cestovateľov z rôznych krajín cez Couchsurfing. Toto všetko však pandémia prerušila.

Volkanov pes Nietzche pred rokom a dnes.

Dnes mi robí najväčšiu radosť môj psík Nietzche, ktorý je takmer rovnako starý ako pandémia. Pomáha mi prekonať toto obdobie, v ktorom sú minimalizované kontakty s ľuďmi. Ak sa raz pandémia skončí, bude z toho smutný, lebo s ním už nebudem môcť tráviť toľko času.

Okrem cestovania mám rád aj čítanie kníh a sledovanie filmov a dokumentov. Ale mojou najväčšou srdcovkou je bicykel, čo sa v týchto hornatých končinách nevidí tak často. Cyklistiku a pobyt v prírode vnímam ako najlepší spôsob pohybu. Nesmierne ma baví aj cykloturistika, ktorá sa mnohým zdá veľmi náročná. Vzdialenosti, ktoré iných unavia aj autom si ja na bicykli užívam. Na svojich cestách zároveň rád fotím a fotky zdieľam na svojom Instagrame.

Čo treba v Rize navštíviť?

Ak sa chystáte navštíviť Rize potrebujete vedieť, že tu nenájdete veľa pláží a histórie. Slnečných dní je tu veľmi málo a historické pamiatky takmer žiadne. Rovnako by ste sa mali pripraviť na to, že ak prídete povedzme na týždeň, polovicu času bude pravdepodobne pršať. Rize je však vhodnou destináciou pre tých, ktorí hľadajú prírodné krásy, chcú navštíviť náhorné plošiny, vyliezť na hory a stretnúť popritom ľudí z inej kultúry. 

Miesta, ktoré by ste v Rize mali navštíviť sú Búrkové údolie (Fırtına vadisi), náhorné plošiny a vodopády.  Na rieke Fırtına bolo zriadených niekoľko centier aj pre turistov a vyskúšať si tu môžete napríklad rafting. V Búrkovom údolí nájdete tiež Zilkale, jednu z najnavštevovanejších hradných pevností v Rize. V rámci jednodňového výletu môžete navštíviť aj jazerá Uzungöl a Karagöl, či kláštor Sümela pri Trabzone s impozantnou architektúrou.

Čo s a týka jedla, miestna kuchyňa nie je príliš bohatá. Tým, ktorí sa zaujímajú o jedlo odporúčam navštíviť juhovýchod Turecka, nie severovýchod krajiny. Ak si však predsa len vyberiete Rize toto sú jedlá, ktoré sa oplatí ochutnať: karalahana sarması (varená ryža balená v kelových listoch), turşu kavurma (smažená nakladaná zelenina), karalahana haşlama (kelová polievka), muhlama (tavený syr zahustený kukuričnou múkou), tereyağında alabalık (pstruh na masle), tradičný miestny dezert pepeçura z čierneho hrozna, sütlaç (ryžový puding) a jedlá z ančovičiek ako napríklad hamsikoli (chlieb so zapečenými ančovičkami).

Aké predsudky majú ľudia v zahraničí voči Turkom a Turecku?

Veľmi sa nevie, že aj napriek tomu, že väčšina obyvateľov je moslimského vierovyznania, Turecko je sekulárny štát a veľká časť Turkov žije sekulárnym spôsobom života.

Iní ľudia, ktorí nikdy nenavštívili Turecko si zase myslia, že oblečenie a správanie ľudí je také ako napríklad v Saudskej Arábii alebo v Iráne. Existujú dokonca aj takí, ktorí to preháňajú natoľko, že si myslia, že tu máme púšť a jazdíme na ťavách. Poviem to takto, v Turecku jazdia na ťavách jedine tak turisti.

Keď som pracoval ako turistický sprievodca, jedna z mojich prvých skupín bola skupina z Maďarska. Dievčatá z tejto skupiny sa mi priznali, že Turci sú celkom fešáci, ale videli ako veľký problém, že sa môžu oženiť až so 4 ženami. Ťažko som im vysvetľoval, že turecké právo umožňuje manželstvo len medzi jedným mužom a jednou ženou.

S inou, vekovo staršou bulharskou skupinou sa mi zase stalo, že keď vystúpili v Turecku z autobusu, začali sa ma vypytovať, či je toto už tá Anatólia. A keď som odpovedal, že hej, začali si fotiť každý kúsok zelene a každú modernú budovu a fotky posielali domov svojim známym. Chceli im ukázať, že zničená, púštna Anatólia, o ktorej sa rozpráva doma v skutočnosti neexistuje.

Pačil sa vám Volkanov príbeh? Sledujte ho na Instagrame.

Nechcete zmeškať podobné články? Zapíšte sa na odber nášho newslettra.