Slovenky a Češky žijúce v Turecku: Čím ich turecká kultúra prekvapila?

Turecké meze, najčastejšie servírované v reštauráciách s rybacími špecialitami alebo ako predjedlo.

“Jedným z najefektívnejších spôsobov, ako spoznať samého seba, je spoznávanie kultúry iných. Núti vás to venovať pozornosť tým detailom života, ktoré iných odlišujú od vás,” napísal americký antropológ Edward T. Hall vo svojej knihe Tichý jazyk (The Silent Language).

Aj keď v Turecku žijem už niekoľko rokov, viem, že moje skúsenosti s touto krajinou sú často subjektívne, ovplyvnené prostredím, z ktorého pochádzam a prostredím, v ktorom som sa ocitla.

Počas môjho prvého roku v Burse, ako aj počas písania mojej magisterskej práce, som mala možnosť hovoriť s desiatkami študentov z rôznych krajín o tom, ako vnímajú svoj pobyt v Turecku. Nebol však medzi nimi takmer nikto, kto by pochádzal zo slovenskej či stredoeurópskej kultúry ako ja. Ako vidia tureckú kultúru moji krajania?

Rozhodla som sa to zistiť.

Do môjho mini projektu sa zapojilo päť žien: 3 Slovenky a 2 Češky, ktorých som položila  nasledovné otázky: Kedy prvýkrát navštívili Turecko? Prečo sa rozhodli zostať? Čo ich v Turecku najviac prekvapilo? Na čo si stále nezvykli a čo im naopak chýba, keď sú doma na Slovensku alebo v Čechách? Rovnako ma zaujímala aj ich obľúbená dovolenková destinácia a ich obľúbené turecké jedlo.

Ich odpovede ponúkajú nahliadnutie do ich skúseností a zároveň pohľad na to, ako funguje  život medzi dvoma kultúrami, z ktorých každá má svoje vlastné pravidlá.

Tu je príbeh každej z nich.

Marína (Istanbul)

“Zo začiatku som tu bola za exota, kvôli nášmu režimu a zvykom, ale postupom čašu si na to väčšina rodiny a známych zvykla. “

Marína s rodinou na dovolenke v Marmarise.

Prvýkrát som navštívila Turecko v januári 2010, keď som sem prišla na výmenný pobyt Erasmus, ktorý som strávila na Yeditepe Univerzite v Istanbule. Erasmus však nebol jediným motívom mojej návštevy. Bol ním aj môj manžel, vtedy ešte priateľ Ismail, s ktorým sme boli spolu dva roky. Po Erasme som sa vrátila na Slovensko, nakoľko ma čakal posledný ročník vysokej školy a štátnice. Do Turecka som sa presťahovala natrvalo v januári 2012, keď som si v Istanbule našla prácu. 

Prečo Turecko? 

Vždy som vedela, že po ukončení školy pôjdem na pár rokov žiť a pracovať do zahraničia, že na Slovensku nezostanem. Väčšina mojich plánov sa týkala Londýna alebo Bruselu. Nikdy ma nenapadlo, že by to mohol byť Istanbul.

Druhým dôvodom bol môj priateľ, s ktorým sme si prebrali všetky možnosti (Slovensko, Londýn, Istanbul, iná krajina) a povedali sme si, že to spolu skúsime v Istanbule. On vtedy len čerstvo prišiel z vojenskej služby a začínal si budovať kariéru, takže aj pre neho bola veľká dilema, kde ostaneme. Predtým strávil tri roky v Londýne, kde sa intenzívne učil angličtinu a pracoval popritom part-time. Tam sme v roku 2008 zoznámili.

Kultúrne rozdiely v Turecku zažívam stále, aj po rokoch.

Rozdelila by som ich do dvoch skupín: menšie veci, ktoré ma len iritujú a väčšie, ktoré mi naozaj vadia. Z tých menších je to napríklad tykanie od neznámych ľudí, ako je šofér autobusu, pani v obchode a podobne. Keď niekto začne vetu s ”abla sen..”  mám tlak na 200 (smiech). (Abla znamená staršia sestra a bežne sa používa aj pri oslovení neznámej mladšej ženy.)

Z tých dôležitejších vecí mi tu najviac vadí turecká neschopnosť niečo chcieť predvídať a plánovať. Hovorím “chcieť“, lebo mám pocit, že oni by aj vedeli, len proste nechcú. Možno sa to zdá ako banálny problém, ale keďže tu žijem už roky, vidím, ako sa to odráža v každej sfére fungovania spoločnosti. Všetko sa tu robí štýlom “hadi yapalım sonra bakalım” (spravme a uvidíme). Najviac je to tu vidieť na mestskom plánovaní. Keď sa tu stavali veľké sídliska v menej zahustených častiach Istanbulu tak k nim postavili uzučké cestičky, ktoré vtedy stačili, ale nikto neriešil ako to bude o desať rokov.

Tiež som si za tie roky nezvykla na večné Istanbulské zápchy, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú celý život v meste.

Či už idete do práce, alebo máte večer nejaký program, každý si najprv pozrie situáciu na cestách. A veľakrát sa stane, že radšej zmeníte plán, ako keby ste mali niekam cestovať skoro hodinu. Keď prídeme s manželom do Nitry, tak on sa chce všade vyvážať len autobusom a užíva si pokojnú neprerušovanú jazdu, vďaka ktorej je všade za 15-20 minút.

Kvôli tejto “prepchatosti” Istanbulu sme už veľakrát rozmýšľali, či radšej neodísť do nášho obľúbeného Izmiru, ale nikdy sme nepodnikli žiadne konkrétne kroky. Možno niekedy v budúcnosti sa nám to podarí.

Turecko Izmir
Izmir, tretie najľudnatejšie mesto Turecka.

Výchova detí v Turecku je pomerne voľná.

Keďže mám malého syna, riešim už aj kultúrne rozdiely, ktoré sa týkajú výchovy detí. Na začiatok treba povedať, že väčšina tureckých detí nemá žiadny režim. Je tu bežné vidieť maličké deti s rodičmi behať po vonku aj o jedenástej večer, aj bábätká v kočíku. Výchova je tu pomerne voľná. Zo začiatku som tu preto bola za exota, kvôli nášmu režimu a zvykom, ale postupom čašu si na to väčšina rodiny a známych zvykla.

Čo mám na Turecku rada?

Tureckú kuchyňu, tureckú pohostinnosť a kvalitné služby.

Turecká kuchyňa je veľmi pestrá a každý si tu nájde nejaké jedlo, ktoré ho doslova opantá. Pre mňa je to určite Iskender kebap (tenké plátky hovädzieho mäsa servírované s chlebom a s jogurtom, poliate paradajkovou omáčkou).

Rovnako sa mi páči, že ľudia si tu nekupujú chlieb a pečivo v supermarketoch a obchodoch a už vôbec nie balené pečivo ako na Slovensku. Skoro v každej uličke tu nájdete malú pekárničku, ktorá každý deň pečie čerstvé pečivo.

Datça Turecko
Reštaurácia na pláži v prímorskom meste Datça.

Svetoznáma je aj turecká pohostinnosť. Dovolím si povedať, že taký stupeň pohostinnosti, aký tu nájdete v hoteloch, reštauráciách, u krajčírky alebo obuvníka, bez ohľadu na to, či je to v Istanbule, alebo niekde inde v Turecku, či je to posh miesto alebo skromný biznis, u nás nájdete len málokde. Tu vám všade dajú pocítiť, že ste jednoducho pán a urobia pre vás naozaj všetko, čo sa len dá. Po toľkých rokoch som si už na to správanie zvykla, veď na príjemné sa ľahko zvyká, ale moja mamina, keď príde na návštevu, je vždy z miestneho prístupu a úrovne služieb v šoku.

U nás na Slovensku je (zatiaľ) nepredstaviteľné aj to, že by napr. pri online nákupe bol dovoz tovaru zdarma, či je to pizza, nábytok alebo obyčajná pitná voda. (Voda sa tu pije z veľkých demižónov, keďže voda z vodovodu nie je vždy vhodná na pitie.) Samozrejmosťou je aj voda, chlieb a niekedy aj malé predjedlo (meze) v reštauráciách zadarmo.

Ktoré miesto v Turecku odporúčam navštíviť?

S manželom sme toho v Turecku precestovali dosť veľa a všade som zostala očarená. Letnú dovolenku vždy trávime na južnom pobreží, najviac asi v Marmarise. Zbožňujem tiež malé prímorské dedinky, kde si Turci kupujú yazlık evi čiže letné domy. Je tam krásna atmosféra a pokoj. Nenájdete tam žiadnych turistov, len domácich, či už miestnych alebo cezpoľných, ktorí tam prichádzajú z rôznych kútov Turecka za relaxom. S manželom je naším malým snom raz si takýto domček poriadiť, kısmetse (ak nám to bude dopriate).

Monika (Kemer)

“Na začiatku mi najviac vadil taký ten turecký chaos a nedodržiavanie pravidiel, ale časom som si na to zvykla.”

V Turecku žijem desať rokov. Prvýkrát som ho navštívila tiež pred desiatimi rokmi a už som tu zostala. Vtedy sa mi naskytla pracovná príležitosť spoločne s kamarátkou, pôvodne na jednu sezónu. Do Českej republiky som sa však už nevrátila. 

Prečo som zostala? 

Všetko mi tu bolo nejako bližšie ako v ČR. Začiatky však boli ťažké, lebo som nevedela jazyk. Žila som v oblasti, kde Turci ovládali skôr nemčinu a ja som vedela iba angličtinu. Postupne som však začala rozumieť a naučila som sa ich jazyk.

Bolo mi blízke, že ľudia tu držia tak nejako viac spolu, rovnako aj rodiny. Menej stresu, všetko nejako bude, ono sa to urobí, keď nie dnes, tak zajtra. 

K tomu, že som v Turecku ostala prispel aj manžel, v tej dobe ešte priateľ, s ktorým som sa zoznámila v práci.

Čo ma v Turecku prekvapilo?

Na začiatku mi asi najviac vadil taký ten turecký chaos a nedodržiavanie pravidiel (akýchkoľvek a všade), hlavne v cestnej premávke a na úradoch. Ale časom som si na to zvykla. Dnes mi naopak lezie na nervy európska byrokracia, neustále náhlenie a stres.

Milo ma prekvapila pohostinnosť ľudí a to úplne všade. Žila som nejaký čas aj v Antalyi a niekoľko rokov v Istanbule, v odlišných štvrtiach, ale tá pohostinnosť bola vždy rovnaká a veľmi príjemná.

Rovnako sa mi páči, že Turci nie sú vôbec rasisti a zaujíma ich, ako žijeme my alebo ktokoľvek iný vo svete. Nikdy som sa nestretla s nikým komu by prekážalo, že som cudzinka alebo vyznávam iné náboženstvo. 

Rada mám aj turecké jedlá. K mojim obľúbeným patrí napríklad karnıyarık (zapečený baklažán plnený mletým mäsom), Iskender kebab a haşlama (varené kuracie mäso so zeleninou a zemiakmi, taká obdoba nášho kuracieho vývaru, len s väčšími kúskami kurčaťa a zeleniny). 

Antalya – miestny prístav je obľubenou turistickou atrakciou.

Ktoré miesto v Turecku odporúčam navštíviť?

Ako dovolenkovú destináciu pri mori by som určite odporučila miesta ako Kaş, Kalkan, Datça alebo Kemer. Ale ja nie som práve človek, ktorý má rád ležanie na pláži. Osobne preferujem poznávaciu dovolenku a krásnych miest na poznávanie je v Turecku veľké množstvo.

Martina (Bodrum)

“V Turecku kladú veľký dôraz na medziľudské vzťahy a ich udržiavanie, ako aj na rodinu a prejavy úcty.”

Do Turecka som prvýkrát prišla v roku 2000 ako delegátka a niekoľko sezón som pracovala v rôznych dovolenkových rezortoch, kde som spoznala aj môjho terajšieho manžela. Spoločne sme po čase začali podnikať v oblasti nehnuteľností čomu sa venujeme dodnes.

Prečo som zostala? 

Rozhodnutie zostať žiť v Turecku sa nerodilo ľahko, aj napriek tomu, že Bodrum je možno najkozmopolitnejšie turecké mesto. Kvôli objektivite musím povedať, že v čase, keď som Turecko ešte len spoznávala bola táto krajina v rámci cestovného ruchu na vrchole svojej popularity. V Bodrume navyše žije veľká komunita expatriotov z celého sveta, množstvo zaujímavých ľudí rôzneho veku a záľub, vďaka čomu bolo moje rozhodnutie nakoniec jednoduchšie. Na druhej strane, moje skúsenosti s touto krajinou asi nie sú až také autentické, lebo so skutočným “Tureckom” som prichádzam do styku len okrajovo. Rodinné návštevy, turecké svadby a dennodenné situácie, pri ktorých si poviem “u nás by sa toto nestalo” ma však neobchádzajú ani náhodou.

Čo je v Turecku iné?

Na začiatku ma napríklad veľmi vyrušovalo to, koľko Turci medzi sebou rozprávajú. Telefonicky aj osobne. Telefón sa nikdy neodkladá, zdvíha sa za každých okolností a rozhovory nemajú konca kraja. Aj niekoľkohodinová cesta v aute s takmer neznámym človekom je doslova konverzačný maratón, pretože “nekonverzovanie” sa môže považovať za neslušné.

Za neslušné sa považuje aj nenavštívenie ženy v nemocnici, ktorá práve porodila dieťa.

A keď hovorím “práve” myslím tým naozaj daný moment. Je bežné, že pol hodinové bábätko ide z rúk do rúk a pusinkuje sa so všetkými prítomnými. V tomto smere by mi vôbec nevadilo, keby opatrenia týkajúce sa odstupov a obmedzenia návštev zavedené počas pandémie zostali pravidlom aj v budúcnosti (smiech).

Tieto príklady však iba ukazujú, že v Turecku sa kladie veľký dôraz na medziľudské vzťahy a ich udržiavanie, ako aj na rodinu a prejavy úcty. Ospravedlnenia typu “prepáč ale necítim sa na to” v prípade rodinnej udalosti, smutnej či veselej, neprichádzajú do úvahy.

Na Slovensku trávim spolu s deťmi relatívne dosť času a tam ma zase nemilo prekvapuje, ak sa nedá niečo vybaviť hneď, ak sa dohodnuté stretnutie ruší a prekladá na poslednú chvíľu jednou smskou, konšpiruje sa, hundre sa a hľadá sa zodpovedná osoba za každú nepríjemnosť.

Obe krajiny však vnímam ako krásne, nakoľko v nich žijú ľudia, ktorých milujem a je tam fantastické jedlo.

Jedlo v Turecku je kategória sama o sebe. 

Kuchyňa na pobreží Egejského mora pozostáva z množstva najrozmanitejšej zeleniny, rýb a morských plodoch. Varenie je mojou záľubou a napriek pôvodnej nedôvere som sa miestne jedlá naučila milovať a aj pripravovať. Raz do týždňa chodím na trh, kde sa okrem bežnej zeleniny dajú sezónne kúpiť napríklad aj smrčky, divá špargľa a artičoky. Teda suroviny, o existencii ktorých som pred tým ani netušila.

Stále som však známa aj svojimi štrúdľami, pečenou kačicou a vlastnou kvasenou kapustou, ktoré presvedčili aj inak konzervatívne turecké žalúdky (smiech).

Pokiaľ ide o turizmus v Turecku, nepoznám človeka, ktorý by si dovolenku v tureckom rezorte neužil. 

Kvalita ubytovania a jedla je naozaj vysoká, ceny prijateľné a tí, ktorí majú záujem, môžu navštíviť úžasné miesta. Aj preto, že našim krajanom sa v tureckých hoteloch páči, často si pod Tureckom predstavia práve hotel na tureckej riviére alebo Istanbul. Zabúdajú však na obrovskú rozlohu Turecka. Často mi niekto píše zo Slovenska, že ide na dovolenku napríklad do Antalye, či poznám ten a ten hotel, alebo či sa nestretneme a sú prekvapení, keď im poviem, že je to odo mňa 500 kilometrov. Pre mňa a moju rodinu to až taká diaľka nie je. Zbožňujeme cestovanie, hlavne autom, lebo Turecko je skrátka nádherné a diaľnice výborné.

Na výlete v Kapadókii.
Na výlete v Kapadókii.

Ktoré miesto v Turecku odporúčam navštíviť?

Určite historické skvosty antiky ako je napríklad bájna Trója či Efezos na západnom pobreží, Kapadókiu a Nemrut v Anatólii a biblickú horu Ararat na východe.

Antické ruiny, stĺpy, karijské či lýkijské hrobky a opustené kresťanské baziliky nájdete v Turecku doslova na každom desiatom kilometri. Len v okruhu 80 kilometrov od Bodrumu, ktorý bol v minulosti nazývaný Halikarnasos (miesto jedného zo 7 divov sveta – Mauzólea v Halikarnase) je takýchto miest hneď niekoľko: Euromos, Stratonikeia, Iasos, jazero Bafa a Labranda. Všetko ideálne miesta  na rodinný výlet s piknikom alebo posedenie s dobrou knižkou.

Babeta (Bursa)

“To, akí sú Turci ochotní a nápomocní, mi došlo, až keď som sa stretla s neochotou v Európe.”

Bursa Turecko
Koza han – hodvábny trh v Burse.

V Turecku žijem už takmer šesť rokov. Prvýkrát som ho navštívila v roku 2014, keď som si vzala v práci mesačné voľno a odišla som pracovať ako dobrovoľníčka na organickú farmu neďaleko mesta Fethiye. Májová príroda južného pobrežia mi učarovala. Bavilo ma pozorovať pomalý život na vidieku, kočovných včelárov a pastierov oviec a kôz.

Vtedy som sa z Turecka vrátila s krásnymi dojmami a pokračovala som v práci na jazykovej škole. O rok a pol neskôr som sa do Bursy prisťahovala za svojím terajším manželom.

Veľmi ma ochromil kultúrny šok.

Bola som zvyknutá na prácu s ľuďmi z celého sveta, tak som myslela, že adaptáciu na novú krajinu a jazyk v pohode zvládnem. No ešte dnes ma prekvapuje, ako veľmi ma ochromil kultúrny šok.

Nevychádzala som z údivu ako sa ma muži a ženy, vedľa ktorých som v autobuse sedela prvýkrát v živote, sebavedome vypytovali na súkromné veci. Dnes sa tomu už smejem. Časom som sa naučila pravidlá tejto spoločenskej hry.

Na druhej strane to, akí sú Turci ochotní a nápomocní, mi skutočne došlo, až keď som sa stretla s neochotou v Európe.

Sú však aj veci, na ktoré som si stále ešte nezvykla. 

V uliciach mesta, na jeho okrajoch a v lesoch žijú psy, svorky psov, divokých, krotkých, túlavých, hladných, ktoré často pobehujú aj medzi autami.

S materskou dovolenkou je to tu rovnako iné ako v ČR. Očakáva sa, že pracujúce ženy sa do práce vrátia po šestonedelí a o bábätko sa postarajú babičky alebo pestúnky. Neznáme susedky ma dokonca posielali do práce a ponúkali mi babysitting.

Aj postoj k deťom je tu iný. Mnohokrát sa mi napríklad stalo, že neznámi okoloidúci sa mi začali nakláňať do kočíka a usilovali sa pohladkať alebo pusinkovať moje bábätko a nechápali, prečo mi to vadilo.

Jednou z vecí, ktorá mi naopak chýba, keď som v Čechách je pazar (turecký trh).

Každé mesto, mestská  štvrť či väčšie dediny majú svoj ovocno-zeleninový trh, ktorý sa koná pravidelne, najmenej raz týždenne. Je to pastva pre oči, plno vôní, hojnosť, samé miestne produkty. Chodím si tam po dávku optimizmu a pocit vďačnosti. Dedinské babičky v šatkách, po turecky teyze (tetušky) a mladí trhovníci s úsmevom naťahujú ruku a podávajú môjmu synovi v kočíku sušenú marhuľku, banán alebo mandarínku. Staré ľudové riekanky “Měla babka čtyři jabka, a dedoušek jen dve” tu ožívajú. Každý týždeň nosím domov kilá čerstvej zeleniny a ovocia. Zvyšky z kuchyne zase dávame na vermikompost. Ako my, tak aj dážďovky majú bohatú a pestrú stravu. V Čechách mi to chýba.  Je smutné kúpiť dve vetvičky kôpru v plastovej krabičke, obalené igelitom, s nálepkou zo Španielska za 40 Kč.

S kvalitou surovín súvisí aj kvalita tureckej kuchyne. Z jedál patria medzi moje najobľúbenejšie sarma (plnené vínne listy), tahinli çörek (pečivo s plnkou z hroznového sirupu a sezamovej pasty) a samozrejme turecké raňajky.

Kde trávim dovolenku?

S rodinou pravidelne jazdíme na letný domček manželovej rodiny neďaleko Izmiru. Čistú a poloprázdnu pláž tam máme päť minút chôdze od domu.  Veľmi však túžime navštíviť aj miesta ako Rize, Trabzon, pohorie Kaçkar a Lýkijské údolie.

Lenka (Alanya)

“Dohodnúť sa s niekým na presnom čase v Turecku proste neexistuje.”

Do Turecka som prvýkrát prišla pracovne pred ôsmimi rokmi. Známa, ktorá so mnou pracovala v Taliansku ma zavolala na výpomoc do hotela do MiniClubu, kde som sa starala o malé deti. Malo to byť len na mesiac či dva. Nakoniec som však zostala celú sezónu, teda osem mesiacov.

Po návrate na Slovensko som si však uvedomila, že chcem v Turecku ostať. Po dvoch mesiacoch som sa teda vrátila a už som tu ostala. Žijem teraz v Alanyi a s priateľom prevádzkujeme cestovnú agentúru vyletyvturecku.sk a podnikáme v oblasti nehnuteľností.

Prečo som sa do Turecka vrátila?

Niečo ma ťahalo späť. Pocit domova, ľahšieho života, slnko, more. Všetko na mňa vplývalo extrémne pozitívne. Rovnako aj ľudia a ich prístup, ktorý som na Slovensku ani v Čechách nezažila. Bola som prekvapená napríklad ich ochotou pomôcť, vždy keď som niečo potrebovala. Prekvapilo ma aj to, keď som išla do obchodu kúpiť si potraviny a nemala som pri sebe peniaze a obchodník len kývol rukou, že nevadí, že mu zaplatím nabudúce. Takéto niečo by sa mi u nás stať nemohlo. 

Na čo som si nevedela zvyknúť?

Hlavne na to, že Turci rozprávajú stále extrémne nahlas. Čo je pre nás hádka je u nich klasická výmena názorov.

Ďalej som si nevedela zvyknúť na časté návštevy, či už tureckých rodín, susedov alebo známych, len tak neohlásene aj po desiatej večer.

Neuveriteľná je tu aj žiarlivosť, nielen medzi partnermi ale aj známymi. A vadí mi aj nedochvíľnosť. Dohodnúť sa s niekým na presnom čase v Turecku proste nexistuje. Keď sa človek dohodne napríklad na deviatu ráno, tak treba stále počítať s tureckými 15 minútami navyše, alebo aj pol hodinou. 

Čo mi z Turecka na Slovensku najviac chýba?

Chodím na Slovensko každý rok na Vianoce a vždy mi chýba şalgam, kyslý nápoj z mrkvy a červenej repy ako naša šťava z kyslej kapusty. Chýba mi aj pokoj, more a hlavne postoj “všetko má svoj čas” bez európskej uponáhľanosti.

Ktoré miesto v Turecku odporúčam navštíviť?

Mojou srdcovkou je Fethiye a Finike. Miesta, cez ktoré som každý týždeň prechádzala, keď sme chodili na exkurzie do lýkijského mesta Myra, nazývaného tiež Demre a na ostrov Kekova. Z tých miest sála neuveriteľný pokoj a to nevravím o nádhernej prírode a čistom tyrkysovom mori.

Rada mám aj  Demirtaş pri Gazıpaşı. Dedinskú oblasť, kde všade, kde sa pozriete vidíte plantáže s banánovníkmi a neobjavené čisté kamenisté pláže ako z rozprávky.

Baterky si s priateľom chodíme nabíjať do Kapadókie. Je to jeho rodisko a moje miesto kde sa cítim ako  Alica v krajine zázrakov. Miesto, kde je neuveriteľné skutočným a oči neveria tomu, čo vidia.

Posledné miesto, ktoré by som odporučila je Antalya, ktorú milujem nie ako turistickú oblasť, alebo ako mesto luxusných hotelov, ale ako miesto, kde si chodím oddýchnuť na kávičku do úzkych uličiek starého mesta Kaleiçi, obklopená nádhernou starodávnou architektúrou.

No a samozrejme moja Alanya, kde žijem a dúfam, že aj zostarnem.

This Post Has One Comment

  1. Martin Repka

    Veľmi pekný článok, Eva! Spoznať kúsok miestnej kultúry očami našincov, ktorí sú do nej ponorení, bolo veľmi obohacujúce. “Naša” západná civilizácia je možno zorganizovanejšia, viac plánujeme či predvídame, avšak nevyzerá, že by nám to príliš pomáhalo k pocitu spokojnosti, vyrovnanosti a hlbokým vzťahom. Tiež ma zaujala pasáž o výchove detí (téma, ktorú práve riešime:)) – je príjemné čítať, ako to funguje v Turecku a hlavne vidieť, že to funguje aj inak a že ten “náš” západný spôsob výchovy nie je ten jediný správny, hoci sme o tom presviedčaní. A pasáže o cestovaní boli tiež super – až som dostal chuť na pár týždňov sa zbaliť a ísť spoznávať zákutia Turecka a až som sa začudoval prečo sme nikdy Turecko ako destináciu doteraz nezvažovali 🙂 Teším sa na ďalšie články 🙂

Pridaj komentár